1. Kapitola
Mala som rozrobených najmenej tisíc vecí, keď sa kanceláriou začalo ozývať zvonenie telefónu.
„Prosím, počúvam vás, čo sa deje?“ spýtala som sa zvedavo so štipkou neistoty.
„Zdravím vás, ako to dnes vidíte?“ opýtal sa ma hrubým hlasom Ben.
„Zrealizuje sa to načas, podľa našej dohody?“ zisťoval.
„Áno, jasné, všetko už finalizujem.“ Odmlčala som sa. „Mám vám to poslať na prekontrolovanie?“
„Nie, to určite nebude potrebné.“
„Ďakujem za dôveru.“
„Pekný zvyšok dňa vám prajem, Jennifer,“ dodal nakoniec a aj cez telefón bolo v jeho hlase cítiť jemný úsmev.
„Aj vám.“ Zložila som telefón a ukončila hovor.
Okolo mňa bola hŕba fasciklov a tabuliek, podľa ktorých som pripravovala podklady pre Bena. Mala som toho v poslednej dobe pomerne veľa. Kávu som zapíjala ďalšou kávou a závan z IQOSiek sa niesol celou kanceláriou, ktorá sídlila v Londýne. Cez francúzske okná mojej kancelárie som pozorovala, ako sa hustý dážď dobýja dovnútra a ako sa hrubé a ťažké kvapky snažia preraziť cez hrubé sklo.
Aj keď už bolo niečo po ôsmej večer a musela som dokončiť posledné úpravy podkladov, netúžila som po odchode z práce, jednoducho povedané, nechcelo sa mi ísť domov. A prečo aj? Doma ma predsa aj tak nikto nečakal…
Dvadsaťpäť rokov, vek, o ktorom sa vraj hovorí, že žena je v najlepších rokoch. Moji rovesníci si užívali život plný párty, výletov a víkendov strávených na rôznych chatách alebo wellness pobytoch. Toto však nebol práve môj prípad. Bola som ukážkový príklad karieristky. Denne som trávila v práci viac ako dvanásť hodín, sedem dní v týždni. No aj tak som si na rodinných oslavách musela vypočuť vždy tú istú pesničku.
„Máš už vek na normálny vzťah aj na dieťa…“
Dokonca som si nejedenkrát vypočula aj výčitky o tom, koľko pracujem a v neposlednom rade ma niekoľkí rodinní príslušníci mali potrebu porovnávať s inými mojimi spolužiakmi… Jednoducho povedané, krásna rodinná idylka a ja som bola podľa ich predstáv v najlepšom veku na vydaj.
To síce bola sčasti pravda, ale kedy som si v mojom preplnenom diári mala nájsť čas a priestor na hľadanie ideálneho partnera? Jedine teda… že by niekto v práci? To som riskovať už znova nechcela. V predošlej práci, kde som pracovala ako asistentka, som už jeden románik mala, ale ten naozaj nedopadol dobre. Priam katastrofálne. A to odchodom z firmy. Ako inak – mojím odchodom. Po tejto skúsenosti som sa vzťahom na pracovisku oblúkom vyhýbala. Bolo to tak lepšie. Darilo sa mi ako nikdy predtým. Nikto ma nerozrušoval. Žiadne uprené pohľady ani ustavičné cinkanie „vzrušujúcich“ správ. Hlava čistá, bez najmenšieho rozptýlenia, ako sa na kvalitnú prácu marketingovej špecialistky patrí. Aspoň v práci som napĺňala predstavy svojho šéfa. Budovala som si život, po ktorom som už ako dieťa vždy túžila. Plnila som si materiálne sny a ciele. Nikto okrem nedočkavých klientov a horiacich termínov, s výnimkou šéfa, mi už nedýchal na krk. Takto som mala prácu vo svojich rukách a stopercentný focus.
Tak som to chcela. Alebo nechcela?
Odkedy som pracovala ako marketingová špecialistka, moje okolie mi hovorilo: Buď budeš nadmerne úspešná v práci, alebo budeš mať kompletnú a šťastnú rodinu. Oboje sa ale dlhodobo udržať nedá…
Čo som však vnútorne chcela ja? Na túto otázku som odpoveď zatiaľ nenašla… Momentálne mi stačil profesionálny úspech a na ostatné aj tak nezostával voľný čas…
Ibaže… Niekedy prišli tie úzkostné večery, keď by som privítala partnera a rada sa pomaznala a pritúlila, stačilo by mi aspoň občas pocítiť blízkosť mužnosti. Chvíľkové randíčka a sex na jednu noc boli v rozpore s mojimi vnútornými hodnotami. Toto ma naozaj nezaujímalo. Hlavne v dvadsiatom prvom storočí sa sexuálne uvoľnenie dá praktizovať aj inak ako stretnutím s náhodným známym alebo kamarátom s výhodami.
Pravda, ktorú som však stále odmietala prijať, bola čoraz krutejšia. Muž v mojom živote mi naozaj chýbal. Ale stojí mi to za ďalšie sklamanie, alebo prinajhoršom zmenu práce?
Tak to určite nie! Teda, ak by to nebol niekto z práce, tak jedine možno čašník z reštaurácie, kam som chodila s klientmi na obed. Inak to bolo v mojom každodennom harmonograme priam nemožné…
Alebo žeby zoznamka?
Skúsila som. Naozaj som ju ja, Jennifer Gray, skúsila…
Rande dopadlo takto: celý večer sme sedeli v aute, až som sa konečne po hodine a pol vyhovorila na nečakanú urgenciu v práci. Zaviezol ma k budove, kde sídli moja kancelária, a čo spravil on? Ten blbec na mňa z auta zapískal. Človek nemusí čítať tisícstranové príručky o ženách a ich vnímaní sveta, aby zistil, že prvé rande strávené iba v aute nie je žiadna sláva. A to nešťastné, teda lepšie povedané hulvátske zakončenie večera pískaním je zhodenie nielen samotného muža, ale najmä ženy.
Pri týchto spomienkach som skrivila pery a napila sa kávy. Musela byť na pracovnom stole položená už minimálne tri hodiny. Ľadová by ju vystihovala viac ako studená.
Studená je na krásu… No nie? Preletelo mi to hlavou so šibalským úsmevom.
Pohľad mi padol do otvoreného diára.
„Á, sakra, to je už o šesť týždňov.“ Chystal sa dlho plánovaný vianočný večierok s kolegami zo všetkých európskych pobočiek, takže taký zhluk IT-čkárov, markeťákov, asistentiek, grafikov, právnikov a všetkých nás vybraných, ktorí sme dostali pozvánku...
